Fakty verzus mýty o sexuálnom násilí

Podľa prieskumu Eurobarometer 2016 si takmer polovica ľudí na Slovensku myslí, že sex bez súhlasu je za istých okolností ospravedlniteľný. Nielen tieto zarážajúce výsledky, ale aj každodenná skúsenosť osôb, ktoré zažili sexuálne násilie, svedčia o tom, aké bežné sú u nás mýty o sexuálnom násilí. Rozšírenosť mylných presvedčení je zároveň dokladom toho, že máme málo vecných informácií o skutočnej podobe tohto závažného a citlivého problému. Pozrime sa preto kriticky na najbežnejšie mýty o tomto špecifickom type rodovo podmieneného násilia, ktorého najčastejším terčom sú ženy a páchateľmi muži.  

Vo väčšine prípadov sú páchateľmi známi muži

Pod znásilnením si väčšina ľudí predstaví situáciu, v ktorej ide žena sama po zotmení po vyľudnenom parku alebo ulici, spoza rohu na ňu zaútočí neznámy muž so zbraňou v ruke a znásilní ju. Napriek pretrvávajúcemu mýtu, že „Znásilnenie páchajú cudzí muži“, sa v skutočnosti väčšiny sexuálnych útokov dopúšťajú muži, ktorých žena viac alebo menej poznala. Môže to byť manžel, partner, priateľ, kamarát, sused, spolupracovník, spolužiak, tréner či známy. Podľa výsledkov reprezentatívneho výskumu v SR, ktorý realizovalo Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu náislia na ženách v prvých mesiacoch roku 2017, sú len v 12 % prípadov páchateľmi úplne cudzí muži a 38 % prípadov sexuálneho násilia sa odohráva v párových vzťahoch. Aj podľa údajov z USA až dve tretiny znásilnení mladých žien páchajú ich známi. Ponuka „Odprevadím ťa domov“ môže často znamenať rovnaké nebezpečenstvo ako cesta tmavou ulicou. Väčšina prípadov sexuálneho násilia teda neprebieha podľa „klasického scenára znásilnenia“ a vyhýbanie sa tmavým uličkám či parkom, čo sa v prípade všeobecnej kriminality považuje za dobrú prevenciu, platí  v prípade sexuálneho násilia len obmedzene.

Nikto nechce zažiť násilie: nie znamená nie

Známy bonmot hovorí: „Ak žena povie možno, myslí áno, ak povie nie, myslí možno.“ Tento zľahčujúci postoj odmieta základnú definíciu sexuálneho násilia, a to vyjadrenie nesúhlasu a vynútenie si styku psychickým alebo fyzickým nátlakom. Čím viac sa situácia sexuálneho útoku podobá situácii v normálnom sexuálnom vzťahu  (ako partnerský vzťah, rande, pozvanie na byt, párty), tým menej je spoločnosť naklonená pomenovať toto správanie ako sexuálne násilie. Mýtus „Veď ona to chcela“ vychádza z chybného predpokladu, že ak žena akceptovala danú situáciu a istú mieru intimity, tak chcela aj súlož. Právo povedať NIE však platí v ktoromkoľvek okamihu a v akomkoľvek prostredí.NIE ZNAMENÁ NECHCEM POKRAČOVAŤ.

Nikto si za žiadnych okolností nezaslúži zažiť sexuálne násilie

Zrejme pri žiadnom inom type násilia sa laická i odborná verejnosť tak často a nereflektovane nedopúšťa obviňovania obete ako v prípadoch sexuálneho násilia. 

V prípadoch sexuálneho násilia sú obete často obviňované z toho, že dostatočne nepredvídali rizikové okolnosti. Akoukázali aj výsledky prieskumu Eurobarometer 2016, k jedným z najfrekventovanejších patrí mýtus„Zaslúžila si to, lebo riskovala“.Spadajú doň presvedčenia, že žena urobila niečo, čo nemala: provokovala násilníka, išla k nemu domov, bola pod vplyvom alkoholu, správala sa rizikovo, išla sama v noci tmavou uličkou, stopovala a pod. Skrátka, riskovala, a preto sa jej to stalo. 

Sklon vidieť minulé udalosti ako predvídateľné sa označuje ako chyba spätného pohľadu do minulosti, niekedy nazývaná aj „Ja-som-to-vedel“ efekt. V skutočnosti však zväčša ide o bežné sociálne situácie, napríklad nechať sa odprevadiť večer domov kamarátom, ktoré v drvivej väčšine prípadov nekončia násilne. Spolu s tým, že obeť páchateľa zväčša pozná, je takmer nemožné sexuálne násilie predvídať a vyhýbať sa „rizikovému“ prostrediu. Tento mýtus je mimoriadne zraňujúci, pretože prenáša minimálne časť zodpovednosti na obeť a ospravedlňuje páchateľa. ZA NÁSILIE JE VŠAK VŽDY ZODPOVEDNÝ TEN, KTO HO PÁCHA.

Ďalším variantom tohto mýtu je presvedčenie, ktoré namiesto trestného činu a jeho páchateľa odsudzuje obeť: „Dobrým dievčatám sa ´to´ nestane“, teda žena si oznásilnenie koledovala svojím oblečením a správaním. Tento mýtus útočí na reputáciu ženy, ktorá prežila násilie, a spochybňuje ju. Terčom sexuálnych útokov však nebývajú len ženy v minisukni či „naivky“, ale môže sa ním stať ktorákoľvek žena. V každom prípade platí, že žiadna žena si nezaslúži zažiť sexuálne násilie bez ohľadu na to, či a koľko mala sexuálnych partnerov, či užíva alkohol alebo drogy, alebo sa pohybuje v „zlej“ spoločnosti. Akékoľvek provokatívne oblečenie alebo správanie nie sú pozvaním ani ospravedlním pre neželanú sexuálnu aktivitu. Nútenie inej osoby k nekonsenzuálnej sexuálnej aktivite je sexuálne násilie, a to bez ohľadu na to, ako sa obeť oblieka alebo správa.

Predstava, že našu dôveru a podporu si zaslúžia iba tie obete násilných trestných činov, ktoré sú bezúhonné, nepijú alkohol, sú cudné, sympatické a slabšie ako páchateľ, vychádza z mýtu „ideálnej obete“. Takéto obete sú len zriedkavo spochybňované, verejnosť, médiá, ale dokonca aj orgány činné v trestnom konaní sa takmer vždy postavia na ich stranu. Pokiaľ však obeť niektorú z charakteristík nespĺňa, ťažšie získa podporu alebo sa dovolá spravodlivosti. Tento mýtus bráni mnohým obetiam v tom, aby vyhľadali pomoc a hovorili o tom, čo sa im stalo. Zároveň bráni spoločnosti uvedomiť si, ako veľmi rozšírený a závažný problém sexuálne násilie v skutočnosti je.  

Násilníckosť nie je mužská vlastnosť

Rovnako ako ženy dokážu aj muži ovládať svoju sexualitu tak, ako ovládajú iné telesné potreby, napríklad chuť do jedla alebo spánok. Mýtus, že „Žena muža provokovala a on sa už nedokázal ovládnuť“, sa zakladá na problematickom presvedčení, že násilné správanie je mužom vlastné. Lenže muži sú ľudské bytosti v celej svojej rozmanitosti. Skutočnosť, že sexuálneho násilia sa dopúšťajú prevažne muži, nie je dôsledkom ich „prirodzenosti“, ale celoživotnej socializácie k stereotypne chápanej mužskosti.

Neplatí teda ani názor, že „Znásilňujú len psychopati“. Znásilnenie a sexuálne násilie sú trestné činy, ktoré sú založené na snahe o kontrolu a moc nad inou osobou. Väčšina páchateľov sexuálneho  násilia sú normálni muži bez akejkoľvek diagnostikovateľnej psychickej poruchy. Jednoducho zneužijú situáciu a moc.

Očakávanie, že „správny“ muž má, musí či môže byť dominantný, agresívny a sexuálne výbojný ohrozuje celú spoločnosť. Preto je dôležité, aby predovšetkým muži jasne odmietali všetky podoby sexuálneho násilia či nátlaku vo vzťahu k dievčatám a chlapcom, ženám a iným mužom. Aj vtedy, ak takto konajú ich kamaráti. V takýchto situáciách nie je namieste nijaká falošná mužská solidarita. Násilné a ponižujúce správanie nie je prejavom mužnosti. Je nevyhnutné, aby muži pri akýchkoľvek sexuálnych aktivitách dbali na jasný súhlas druhej strany a aby vedeli, že NIE VŽDY ZNAMENÁ NIE. V opačnom prípade sa totiž dopúšťajú sexuálneho násilia.

Sexuálne násilie je akákoľvek sexuálna aktivita bez súhlasu jednej zo zúčastnených strán

V najširšom zmysle slova sú násilím všetky vynucované aktivity sexualizovanej povahy, a to verbálne (dvojzmyselné narážky, vtipy so sexuálnym podtónom...),neverbálne (pohvizdovanie, cmukanie, gestá, rozposielanie emailov so sexuálnym obsahom...) alebo fyzické (nežiaduce dotyky, potľapkávanie, nútenie do sexuálnych praktík, znásilnenie...). Úmyslom a/alebo dôsledkom tohto typu násilia je alebo môže byť narušenie dôstojnosti žien a dievčat, resp. osôb, ktoré sú jeho terčom, poníženie, narušenie psychickej alebo telesnej integrity, najmä vytváraním zastrašujúceho, ponižujúceho, nepriateľského alebo urážlivého prostredia. Závažnosť negatívneho dosahu sexuálneho násilia závisí od povahy prejavov a aktivít, ako aj od možností podpory a pomoci pre jeho obete.

Právne definície sexuálneho násilia a znásilnenia sa v rôznych štátoch líšia. Hoci nie každý sexuálny akt môže byť v konkrétnom štáte protiprávny, pokiaľ sa deje bez súhlasu, ide o sexuálne násilie.

Mýtus „Nebolo to znásilnenie ani sexuálne násilie, lebo nedošlo k súloži“ je úzko spojený s tým, ako chápeme samotný sexuálny akt, ktorý je vnímaný najmä ako súlož. Iné formy sexuálnych aktivít sú považované za istú predohru a aj v prípade, že sú vykonávané bez súhlasu, páchateľ ich len zriedkakedy považuje za sexuálne násilie. V dôsledku tohto mýtu je často ťažké identifikovať sexuálne prechmaty, a to aj pre osoby, ktoré sa stali ich terčom, bez ohľadu na to, že im boli nejaké praktiky nepríjemné a ony s nimi nesúhlasili. Neznamená to však, že im neublížili. Treba zdôrazniť, že zákony Slovenskej republiky považujú za trestné aj iné formy sexuálneho násilia ako súlož.

Sexuálne násilie má vážne dôsledky

Ak žena, ktorá zažila sexuálne násilie, nemá na sebe stopy fyzického násilia, mnohí ľudia sa domnievajú, že o násilie nešlo: „Veď sa ani nepokúšala brániť.“ Veľa žien sa však nebráni zo strachu, emocionálneho šoku alebo z obáv o svoj život. Odborníčky a odborníci na problematiku sexuálneho násilia považujú za dôležité, aby obete v kritickej situácii dôverovali svojim inštinktom, ako sa chrániť a predísť najhoršiemu. Napríklad „ochromenie“, pasívna reakcia v situácii sexuálneho útoku, je inštinktívnou obranou organizmu, ktorá nie je pod vôľovou kontrolou. Nekladenie fyzického odporu v žiadnom prípade neznamená súhlas so sexuálnou aktivitou, je to len snaha o prežitie a minimalizáciu škôd.

Navyše, na prekonanie vôle napadnutej osoby páchatelia vždy nepoužívajú hrubú fyzickú silu. Neraz využívajú citový nátlak alebo psychickú manipuláciu, aby obeť donútili k nedobrovoľnej sexuálnej aktivite. Môžu používať tiež vyhrážanie sa ublížením priamo osobe, ktorá je terčom útoku, alebo jej rodine, ako aj iné taktiky zastrašovania.

Sexuálne násilie má vážne dôsledky pre osoby, ktoré ho zažili, aj vtedy, ak pri ňom neutrpeli fyzické zranenie.

Osoba, ktorá zažila násilie, potrebuje našu dôveru

Jeden z najzraňujúcejších mýtov tvrdí, že žena, ktorá zažila násilie, si všetko len vymyslela. Stáva sa, že jej neuverí niekto blízky, no alarmujúca je skutočnosť, že s nedôverou sa stretáva aj v inštitúciách, ktoré jej majú pomôcť. Tento mýtus prežíva napriek tomu, že miera falošných obvinení pri sexuálnom násilí nepresahuje výskyt klamlivých podaní pri iných trestných činoch a odhaduje sa na 6 až 10 %. Najmä pre pracovníčky a pracovníkov v profesiách, ktoré dochádzajú do kontaktu s obeťami sexuálneho násilia, je veľmi dôležitou študijnou literatúrou publikácia Sexuální násilí: Proč se nikdo neptá? a štúdia Mapovanie služieb a potrieb žien so skúsenosťou so sexuálnym násilím.