Ako rozpoznať sexuálne násilie a poskytnúť podporu

Ak chceme podporiť blízku osobu, ktorá prežila sexuálne násilie, je dôležité, aby sme ho dokázali rozpoznať a aby sme sa zoznámili s niektorými jeho osobitosťami. Nasledujúce informácie nám pomôžu zorientovať sa v najdôležitejších poznatkoch o tomto type násilia, prekonať vlastné pocity bezmocnosti, zachytiť varovné signály, pochopiť zmeny v správaní osoby so skúsenosťou násilia a poskytnúť jej účinnú, posilňujúcu podporu.

Hlavný znak a formy sexuálneho násilia

Pre rozpoznanie sexuálneho násilia treba poznaťjeho vymedzenie a formy. Pojem sexuálne násilie sa vzťahuje na sexuálne aktivity, ku ktorým dôjde bez explicitného (jasného a nepochybného) súhlasu obete. Nesúhlas so sexuálnym aktom je hlavným znakom definujúcim násilie.

Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu (Istanbulský dohovor) z roku 2011 definuje sexuálne násilie ako

“účasť na vaginálnom, análnom alebo orálnom preniknutí sexuálneho charakteru akoukoľvek časťou tela alebo akýmkoľvek predmetom do tela inej osoby bez jej súhlasu, účasť na iných činnostiach sexuálnej povahy bez súhlasu alebo prinútenie inej osoby zapojiť sa do činov sexuálneho charakteru s treťou osobou bez súhlasu danej osoby”.

Medzi formy sexuálneho násilia patrí napríklad: preniknutie do tela (penetrácia, známa aj ako znásilnenie), pokus o znásilnenie, nechcené sexuálne návrhy alebo sexuálne obťažovanie (vrátane požadovania sexu ako odmeny za nejaké láskavosti), nechcené sexuálne dotyky, nútenie k rôznym sexuálnym aktom či praktikám.

Na prekonanie vôle napadnutej osoby nie je vždy použitá hrubá fyzická sila. Páchatelia neraz využívajú citový nátlak alebo psychickú manipuláciu, aby ju donútili k nedobrovoľnej sexuálnej aktivite. Môžu používať aj vyhrážanie sa ublížením priamo osobe, ktorá je terčom násilia, alebo jej rodine, alebo iné taktiky zastrašovania.

Z hľadiska vzťahu obete k páchateľovi sa rozlišuje sexuálne násilie, ktorého sa dopúšťa cudzí človek a sexuálne násilie, kde páchateľom je osoba známa alebo blízka. Väčšina sexuálnych útokov je spáchaná niekým známym. Páchateľom môže byť partner, osoba, s ktorou má žena schôdzku, ale môže to byť aj spolužiak, kolega, nadriadený, sused, priateľ niekoho blízkeho alebo známeho; môže byť nositeľom rôznych rolí. 

Sexuálne napadnutie zo strany cudzieho človeka môže mať rôzne podoby:

- bleskové sexuálne napadnutie (blitz sexual assault), pri ktorom páchateľ rýchlo a brutálne napadne ženu bez akéhokoľvek predchádzajúceho kontaktu, zvyčajne v noci na verejnom mieste;

- kontaktné sexuálne napadnutie (contact sexual assault), keď páchateľ nadviaže kontakt so ženou a pokúša sa získať jej dôveru flirtovaním, lákaním do svojho vozidla alebo sa inak snaží vmanévrovať ju do situácie, v ktorej dôjde k sexuálnemu napadnutiu;

- sexuálne napadnutie spojené s vniknutím do bytu (home invasion sexual assault), pri ktorom sa cudzí páchateľ vláme do ženinho bytu za účelom spáchania sexuálneho útoku.

Z hľadiska času môže ísť o jednorazovú udalosť alebo o opakované konanie (napr. sexuálne zneužívanie detí, sexuálne obťažovanie na pracovisku, používanie moderných technológií a online interakcií na obťažujúce, nevyžiadané alebo nekonsenzuálne sexuálne interakcie, nútenie k prostitúcii), resp. o opakovanú skúsenosť (reviktimizáciu zo strany rôznych páchateľov). 

Mladé dievčatá a ženy (najmä vo vekovej kategórií 16 – 19 rokov) sú vystavené zvýšenému riziku sexuálneho násilia (WHO 2010, RAINN 2016).

Podľa Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 1) sa zadieťa považuje každá ľudská bytosť mladšia než 18 rokov, ak podľa právneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na dieťa, nie je dospelosť dosiahnutá skôr.

Pre sexuálne zneužívanie detí/neplnoletýchosôb je príznačné, že páchateľ „používa nátlak, silu alebo hrozbu; alebo zneužíva uznávanú pozíciu dôvery, autoritu alebo vplyv na dieťa vrátane rodiny; alebo zneužíva osobitne zraniteľnú situáciu dieťaťa, predovšetkým z dôvodu mentálneho alebo fyzického postihnutia alebo z dôvodu jeho odkázanosti“ (Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, 2007, článok 18, odsek 1).   

Nech bola osoba so skúsenosťou násilia vystavená akejkoľvek forme sexuálneho násilia, vždy platí, že obeť nikdy nemožno obviňovať za konanie páchateľa. Ak je páchateľom osoba známa alebo blízka, najmä ak ide o osobu, ktorá je vo svojom sociálnom okolí obľúbená či rešpektovaná, môže byť pre osobu, ktorá prežila násilie, osobitne náročné zdôveriť sa a hľadať pomoc. No ľudia, čo prežili násilie, musia dostať podporu a pomoc bez ohľadu na to, v akom vzťahu s páchateľom sú.

Varovné signály, že blízka osoba prežila sexuálne násilie

K významnej zmene v živote osoby, ktorá prežila sexuálne násilie, môžeme prispieť tým, že si všimneme možné varovné symptómy traumy ako dôsledku sexuálneho násilia.

Môžu to byť napríklad:

·       príznaky depresie (ako pretrvávajúci smútok, skleslosť, nedostatok energie, zmeny v spánkovom režime, stiahnutie sa z bežných aktivít, vyhýbanie sa spoločnosti);

·       úzkosť alebo obavy, vyhýbanie sa špecifickým situáciám, miestam alebo osobám;

·       zmeny v sexuálnom správaní (odmietanie sexuálnych kontaktov alebo, naopak, rizikové sexuálne správanie);

·       sebapoškodzujúce správanie, myšlienky na samovraždu alebo samovražedné pokusy;

·       znížené sebavedomie;

·       zanedbávanie bežnej starostlivosti o seba (týkajúce sa hygieny, vzhľadu či obliekania);

·       zhoršenie študijného prospechu alebo pracovnej výkonnosti;

·       zmeny v stravovacích návykoch;

·       zvýšené užívanie alkoholu alebo drog;

·       sexuálne prenosné ochorenia.

Krátkodobé aj dlhodobé následky sexuálneho násilia môžu byť veľmi rôznorodé. Ak sa vám niečo nezdá v poriadku, je lepšie sa spýtať a zistiť, že ste sa vo svojich predpokladoch mýlili, než nechať osobu, ktorá prežila násilie, s bremenom traumy osamote.

Ak sa stane, že sa vám žena zdôverí so skúsenosťou sexuálneho násilia (či už spontánne, alebo v reakcii na váš záujem pátrať po príčinách nevysvetliteľných zmien v správaní a prežívaní), je dôležité mať na pamäti ešte ďalšie skutočnosti, kľúčové pre porozumenie obetiam. Ide najmä o pocity viny a hanbypríznaky posttraumatickej stresovej poruchy, ktoré osobám so skúsenosťou sexuálneho násilia sťažujú komunikáciu o tom, čo prežili.

·       Hoci zodpovednosť za trestný čin v každom prípade nesie páchateľ, subjektívne pocity viny a hanby sú bežne sa vyskytujúcim javom nielen u ľudí, čo prežili sexualizované násilie. Obete rôznych trestných činov sa cítia zodpovedné za to, čo sa stalo, a spätne sa snažia identifikovať príčinu udalostí, nájsť odpoveď na otázku, prečo sa to stalo práve im. Skrytá logika takýchto myšlienkových pochodov spočíva v tom, že ak nájdu chybu v sebe (vo svojich vlastnostiach alebo správaní), v budúcnosti sa jej vyhnú, a nič také sa im už nestane. Sebaobviňovaním sa tak podvedome pokúšajú obnoviť stratený pocit bezpečia a kontroly. U obetí sexualizovaného násilia môžu byť pocity viny a zahanbenia živené aj spontánnymi reakciami počas samotného útoku, ako sú napríklad „zmrznutie“, ktoré znemožňuje aktívnu obranu; sexuálne vzrušenie až orgazmus; prekrútené „vysvetľovanie“ útoku zo strany páchateľa alebo rozšírené mýty o sexuálnom násilí, ktoré sú bežnou súčasťou komentárov zo strany blízkeho aj širokého okolia. 

·       Trauma spochybňuje alebo dokonca ruší spôsob, ako človek chápal fungovanie sveta, ako si vysvetľoval prečo (z akých bezprostredných dôvodov a príčin) sa veci dejú, aký všeobecný cieľ a zmysel má ľudská existencia a aké je jeho konkrétne miesto vo sve­te, vlastná identita a budúcnosť. Prestavba vnútorného duševného sveta je náročný proces a nie vždy sa dá spontánne dospieť k vnútornému vyrovnaniu sa s traumou. U značnej časti žien sa môže vyvinúť posttraumatická stresová porucha (PTSD). Charakterizuje ju striedanie sa období intru­zív­ne­ho (t. j. vtieravého) pripomínania sa traumy s obdobiami popierania ale­bo znecitlivenia. V prvej fáze množstvo podnetov vyvoláva spontánne a vôľou neovládateľné spomienky na traumu, ktoré ženu so skúsenosťou násilia oberajú o sústredenie. Vtedy môže mať silnú potrebu zdôveriť sa s prežívaným utrpením. Zároveň ale čelí tomu, že traumatické spomienky sa vynárajú v podobe zmys­lových útržkov udalosti – zrakových, čuchových, zvukových i po­­hy­bových vnemov a intenzívnych prívalov emócií, ktoré je prinajmenšom spočiatku ťažké pretlmočiť do slov. V druhej fáze žena popiera význam podnetov, ktoré súvisia s traumou, môže sa rozprávaniu o traume aktívne vyhýbať a správať sa tak, akoby sa nič nestalo. Nepochopenie mechanizmu posttraumatickej stresovej poruchy môže viesť jej blízkych k negatívnemu hodnoteniu traumatizovanej osoby alebo k nereálnym očakávaniam vo vzťahu k nej.

Ako reagovať, keď sa nám niekto zdôverí so sexuálnou traumou

Mnoho ľudí nevie ako zareagovať, ak im niekto, na kom im záleží, povie, že prežil sexuálne napadnutie alebo zneužívanie. Môžeme byť situáciou zaskočení, pripadať si bezradne a reagovať neadekvátne. Prejaviť obetiam podporu je dôležité, ale nie je to vždy ľahké. Užitočné môžu byť takéto vyjadrenia:  

„Je mi ľúto, čo sa ti stalo.“ „Musí to byť pre teba naozaj ťažké.“ Vyjadrime empatiu a uznajme, že takáto skúsenosť musí človekom otriasť. 

„Nie je to tvoja vina.“ Osoby, ktoré prežili sexuálne násilie, často trápi subjektívny pocit viny. Je dôležité stále, aj opakovane, pripomínať, že zodpovednosť za násilie nesie výlučne páchateľ. 

„Verím ti.“ Zdôveriť sa niekomu so svojou traumatickou skúsenosťou môže byť extrémne náročné. Osoba so skúsenosťou násilia sa môže cítiť zahanbene, môže mať obavy, či jej budeme veriť, alebo strach, že jej budeme niečo vyčítať. Je dôležité, aby sme prekonali nutkanie všetkému porozumieť a vyšetrovať. Ak budeme nástojčivo zisťovať, čo sa stalo a prečo, môžeme zvýšiť obavy osoby, ktorá prežila násilie. V tejto ťažkej chvíli nie je našou úlohou byť detektívom, ale oporou. Mlčanie nesmieme interpretovať ako znak nevierohodnosti. Pamätajme na to, že proces tlmočenia traumatických spomienok do slov je nesmierne náročný.

„Nie si sama.“ Vyjadrime žene so skúsenosťou násilia ochotu pomáhať jej v procese zotavovania sa. Pripomeňme, že v jej živote sú ďalší ľudia, ktorým na nej záleží, a že existuje aj odborná pomoc, ktorá môže pomôcť pri zotavovaní sa z traumy.    

„Nemení to môj pohľad na teba.“ Niektoré ženy so skúsenosťou násilia sa obávajú, že keď sa so svojimi zážitkami zdôveria, ľudia ich začnú vnímať inak. Uistite ženu o tom, že si ju stále vážite.

„Môžeš mi dôverovať.“ Ak sa vám žena zverila so skúsenosťou s násilím, znamená to, že vám dôveruje. Uistite ju, že vám môže dôverovať aj naďalej a že budete rešpektovať jej súkromie. Nehovorte o jej príbehu s inými ľuďmi bez jej vedomia a súhlasu.   

Ak sa žena niekomu zverí s tým, že prežila násilie, a narazí na neprimeranú reakciu, môže jej to znova veľmi ublížiť. Naopak, cit­livý prístup a empatické načúvanie môžu pôsobiť liečivo. Preto treba dodržiavať aj nasledujúce zásady:

Neuisťujeme ženu spôsobom, ktorý by mohol znižovať váhu alebo význam jej skúsenosti s násilím, napr. Stalo sa to tak dávno, možno by pomohlo snažiť sa ísť proste ďalej. – Neboj sa.

Nesúdime a nehodnotíme jej reakcie alebo rozhodnutia, napr. Nemohla si namiesto toho povedať/urobiť toto...? – Myslím, žeby pre teba bolo lepšie...Prečo si... ?

Úprimne potvrdzujeme jej emócie, napr. Vzhľadom na tú skúsenosť je opodstatnené, že si cítila/povedala/urobila....Myslím, že mnoho ľudí s takou skúsenosťou by sa cítilo podobne.

Poukazujeme na jej silné stránky, napr. Žasnem, koľko odvahy si v sebe našla. – Skutočne obdivujem tvoju silu.

Sústredíme sa na skúsenosť hovoriacej, nie na svoju vlastnú. Radíme iba vtedy, ak nás o to požiada.