Sexuálne zneužívanie detí odhalené v období dospievania alebo v dospelosti

Väčšina ľudí, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v detstve, o tejto skúsenosti buď neprehovorí vôbec, alebo až so značným časovým odstupom. Tzv. oneskorené odhalenia zneužívania sú pre túto oblasť sexuálneho násilia typické. Osoby so skúsenosťou sexuálneho zneužívania sa však namiesto podpory a pomoci často stretávajú so spochybňovaním zo strany laickej aj odbornej verejnosti. Môžeme tomu predísť, ak sa dozvieme viac o príčinách oneskorených odhalení, ako aj o prezumpcii statusu obete. 

Z hľadiska účinného zasahovania proti sexuálnemu zneužívaniu, ako aj z právneho hľadiska by bolo ideálne, keby sa v takomto prípade dieťa okamžite zverilo dôveryhodnej dospelej osobe, ktorá by mu urýchlene poskytla pomoc a upovedomila orgány činné v trestnom konaní. Skúsenosti z praxe, ako aj výsledky výskumov však poukazujú na skutočnosť, že takéto rýchle reakcie sa vyskytujú len v menšine prípadov a že typické sú, naopak, tzv. oneskorené odhalenia zneužívania.

Spontánne a relatívne rýchle odhalenia, teda také, ku ktorým dôjde v čase zne­uží­va­nia alebo krátko po ňom, sa vyskytujú zriedkavo. Zahraničné výs­ku­my zistili, že:

  • Menej než 1 zo 4 obetí prehovorí o sexuálnom zneužívaní okamžite. So skúsenosťou sexuálnej viktimizácie v detstve sa znač­ná časť obetí zverí až s odstupom času alebo nikdy.
  • Takmer každé druhé dieťavystavené penetračnej forme sexuálneho zneužívania sa s touto skúsenosťou zverí najskôr po uplynutí 5 rokov.
  • Typické časové rozpätie medzi sexuálnym zneužívaním v detstve a jeho odhalením je 8 až 15 rokov.
  • Prinajmenšom tretina obetí sa úmyselne nezdôverí so skúsenosťou sexuálneho zneužívania skôr než v dospelosti.

Neraz sa stáva, že ak dospievajúci alebo dospelý človek po rokoch prehovorí o sexuálnej viktimizácii prežitej v detstve, ako prvé mu položia otázku: „Prečo si to nepovedal či nepovedala skôr?“ Oneskorené odhalenie sa často používa na spochybnenie dôveryhodnosti obvinenia, ktoré vzniesla osoba so skúsenosťou sexuálneho zneužívania. Jej konanie sa totiž okoliu javí ako „nenormálne“, koná kontraintuitívne. Bežný človek sa totiž domnieva, že „normálnou“ reakciou po napadnutí agresorom je bezprostredné vyhľadanie pomoci. Takéto očakávanie je však nesprávne. Nezohľadňuje dynamiku problému a kontext, v akom sa sexuálne násilie na dievčatách a chlapcoch odohráva. Dieťa je situácii sexuálneho násilia vystavené mnohorakým tlakom, ktoré bránia, aby sa niekomu zdôverilo s tým, čo sa deje. Mnoho vnútorných i vonkajších faktorov môže spoluvytvárať situáciu, ktorá je pre obeť bezvýchodisková. Nahlas prehoovo­riť o násilí mô­že byť nebezpečné nielen v čase, keď sa zneužívanie aktuálne deje, ale ešte dlhé obdobie – aj celé roky či desaťročia – potom.

Možné príčiny oneskorených odhalení

Obete sexuálneho zneužívania sa najčastejšie zdôveria blízkym priateľkám či priateľom, menej často sa zdôverujú autoritám. Aby reakcia na oneskorené odhalenie nebola pre obete zraňujúca, treba porozumieť tomu, čo sa podieľa na ich umlčiavaní.

Príčinou mlčania môžu byť napríklad:      

  • Obavy dieťaťa, že sa naplnia páchateľove hrozby, teda dostane do ťažkostí seba, ublíži svojej rodine alebo páchateľovi.
  • Skreslené vnímanie reality, ktoré je výsledkom manipulácie zo strany páchateľa a okolia, ktoré nevidí alebo nechce vidieť zločin a zastáva sa skôr páchateľa než obete.
  • Neadekvátne reakcie rodičov, ku ktorým dochádza najmä v prípadoch, kde páchateľ je osobou dieťaťu známou. Vtedy je pravdepodobnosť, že obete pri odhalení narazia na nepodporujúce reakcie rodičov, až 89 %. Zatiaľ čo deti, ktoré sú zne­uží­va­né cudzím páchateľom, sa s neadekvátnou reakciou rodičov stretnú iba v 25 % prípadov.
  • Ambivalentné pocity, ktoré obete sexuálneho zneužívania k páchateľovi môžu prechovávať, im bránia, aby urobili rázny krok k vyhľadaniu pomoci. Živnou pôdou pre rozporuplné pocity (napr. lásku i nenávisť zároveň) môže byť skutočnosť, že páchateľ na jednej strane obeti ubližuje, na druhej strane jej prejavuje priazeň a starostlivosť a že páchateľ požíva dôveru okolia.
  • Potreba zachovania vzťahovej väzby zohráva významnú úlohu, ak je páchateľom alebo komplicom zločinu niekto, na kom je obeť existenčne závislá, pretože zabezpečuje jej základné životné potreby. V takom prípade je otvorená konfrontácia príliš ohrozujúcou, a teda neprijateľnou voľbou. Mlčaním obeť chráni vzťah, ktorý vníma ako nevyhnutný.
  • Disociácia, t. j.psychický obranný me­chanizmus, ktorý umožňuje vytláčať z vedomia príliš ohrozujúce informácie. Obeti je/bolo ubližované, ale nepripúšťa si to. V každodennom živote funguje, akoby sa nič nestalo.
  • Pocity viny a zahanbenia obeti buď priamo vsugeroval páchateľ, alebo sú výsledkom nepochopenia prirodzených reakcií, ktoré obeť nemala pod vôľovou kontrolou, napríklad inštinktívne ochromenie v situácii ohrozenia znemožňujúce zjavnú sebaobranu alebo zážitok sexuálneho vzrušenia ako prirodzená odpoveď na dráždenie erotogénnych zón.
  • Dieťa so skúsenosťou zneužívania sa často neidentifikuje ako obeť. Až 40 % obetí samých seba takto neoznačuje. Sexuálne zneužívané dieťa nemusí mať dostatok informácií, aby do­ká­zala rozoznať, čo sa vlastne deje. Navyše, pá­cha­teľ manipulatívne uisťuje obeť o normál­nos­ti a ne­škod­nosti daného správania. Obeť môže mať ťažkosti vnímať svoju skú­senosť ako zneužívanie aj preto, že v rozpore so stereotyp­ný­mi predstavami páchateľ neuplatňuje fyzické násilie, ale po­uží­va skôr nenápadné, manipulujúce stratégie. Napriek tomu, že v kontexte zne­uží­­vania obeť môže prežívať distres, t. j. záťaž spôsobenú negatívnymi zážitkami, k uvedomeniu si skutočnosti, že išlo o zne­uží­­vanie, dospeje až s odstupom času, zvyčajne počas adolescencie
  • Disociatívna amnézia, t. j. dočasné zdanlivé zabudnutie na traumatické udalosti, ktoré sa vyskytuje asi u 20 % obetí sexuálneho zneužívania. Spomienky môžu byť potlačené trebárs tým, že chýbajú pripomienky udalostí (napr. obeť sa odsťahovala, páchateľ zomrel, téma je tabuizovaná a ľudia v okolí ju spontánne nespomínajú) alebo tým, že obeť sa úmyselne snaží rozptyľovať a sústrediť na iné myšlienky.

Princíp prezumpcie statusu obete

Nielen pri oneskorených odhaleniach majú ľudia tendenciu prikláňať sa k princípu prezumpcie neviny vo vzťahu k páchateľovi. Vo všeobecnosti majú sklon si myslia, že zločin sa stal iba vtedy, ak sa preukáže. História je však plná zločinov, ktoré nikdy neboli ohlásené ani trestnoprávne riešené. Okrem toho ani trest­no­právne postupy neposkytujú záruku toho, že spravodli­vos­ti bude učinené zadosť. Nemusí sa nájsť dostatok dôkazov, môže dôjsť k nenapraviteľným procesným chýbam alebo k akémukoľvek zlyhaniu ľudského faktora na strane príslušných profesijných skupín, ktoré negatívne ovplyvní výsledok procesu.

V záujme adekvátnej podpory obetí je dôležité si uvedomiť, že vymyslené obvinenia zo sexuálneho zneužívania sú naozaj veľmi zriedkavé. Podľa zahraničných výskumov sa krivé, vy­kon­štruované obvinenia zo sexuálneho zneužívania vyskytujú iba v 2 – 12 % formálne oznámených prípadov.

Dôležitou prevenciou sekundárnej viktimizácie – nielen – pri oneskorených odhaleniach, resp. oznámeniach sexuálneho zneužívania je dôsledne rešpektovať princíp pre­zump­cie statusu obete. Podľa tohto princípu „oso­ba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol pá­chateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený, a bez oh­ľa­du na rodinný vzťah medzi nimi“ (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/ EÚ, bod 19).


Zdroje
KARKOŠKOVÁ, S. 2014. Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami. Veľký Šariš – Kanaš: Ascend, 2014. ISBN 978-80-971470-1-3.
OST, J. a FRENCH, C. C. (2016). How misconceptions abut memory may undermine witness testimony. In: Redcliffle, P. et al(eds.) Witness testimony in sexual cases. Oxford: Oxford University Press, 361-373.
PIPE, M. E., LAMB, M. E., ORBACH, Y. a CEDERBORG, A. C. (2007). Child Sexual Abuse: Disclosure, Delay and Denial. New York: Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis Group.
Smernica Európskeho parlamentu a rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov.