To, čo na Slovensku po odmietnutí dohovoru v roku 2016 zostalo, sú ozveny ideologicky podfarbenej dezinformačnej kampane, ktorá prekrútila ešte aj základné zásady platné pre medzinárodné právo.

V máji uvádza Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave hru o domácom násilí s názvom Noc v Istanbule. Je aj o medzinárodnom dohovore, ktorého cieľom mala byť ochrana žien a detí pred násilím
v intímnych vzťahoch a pred sexualizovaným násilím.

Dohovor sme však pred takmer 10 rokmi odmietli ako niečo, čo na Slovensku nepotrebujeme. Naozaj sme však o nič neprišli?

Dohovor Slovensku ponúkal nielen záväzok lepšie chrániť obete násilia, ale aj šancu zvrátiť stav, keď sa na políciu obráti len 12 percent z nich. Mali sme pritom možnosť využiť skúsenosti tých, ktorí sú v tejto oblasti ďaleko pred nami.

Preživšie sexuálneho násilia na Slovensku len zriedka vyhľadajú po útoku aj zdravotnícku pomoc. Sú preto vystavené riziku sexuálne prenosných chorôb, neželanému tehotenstvu a vážnym následkom na psychické zdravie. Mnohé ženy a dievčatá pred neosobným prostredím preplnených čakární zdravotníckych pohotovostí uprednostnia po napadnutí pokoj a dôveru vlastného súkromia.

Na podporu preživších sexuálnej viktimizácie preto dohovor požaduje, aby štáty zriadili špecializované centrá, ktoré sú obvykle súčasťou nemocníc. V nich by mal byť osobitne vyškolený personál, ktorý poskytne nielen zdravotnícku pomoc, ale aj psychosociálnu podporu. Špecializovaná pomoc pre preživšie uľahčuje nahlasovanie a stíhanie páchateľov. Prečo by to poškodilo Slovensko, o tom dezinformačná kampaň mlčala.

Mal chrániť aj deti

Dohovor jasne hovorí o tom, ako domáce násilie škodlivo vplýva na deti. Dieťa považuje za obeť domáceho násilia aj v prípade, ak na ňom nie je násilie priamo páchané. A hoci podobnú zásadu obsahuje slovenský Zákon o rodine pri definícii záujmu dieťaťa, skúsenosti žien žijúcich na Slovensku vypovedajú o tom, že súdy majú skôr tendenciu uprednostniť nárok násilného rodiča stretávať sa s dieťaťom, ako chrániť dieťa pred následkami násilia.

Slovensko spolu s dohovorom odmietlo možnosť hlbšie sa zaoberať mechanizmami, ako zvýšiť ochranu detí pred násilím v rodine a prispievať k ochrane ich psychického zdravia a vývinu. Pritom dohovor obsahuje aj opatrenia, ktoré násilnému rodičovi pomôžu zvládať jeho agresiu a vytvárať si bezpečný vzťah s dieťaťom bez toho, aby kontakt s ním zneužíval na strpčovanie života druhého rodiča.

Dohovor by Slovensko zaväzoval aj na posilnenie prevencie násilia prostredníctvom výchovy, vzdelávania a osvety. Odmietli sme sa však zaoberať búraním mýtov a predsudkov o násilí, o páchateľoch a preživších. Pritom prekážky na ceste z násilia často ležia v postojoch rodiny, známych, inštitúcií. Na Slovensku má zároveň oblasť vzdelávania ako prostredie primárnej prevencie násilia významné rezervy. Na všetkých stupňoch vzdelávania absentuje systémovosť a systematickosť kultivácie ľudskoprávnej a občianskej gramotnosti, sociálnych kompetencií, chýba rodovo citlivý prístup a výchova k nulovej tolerancii násilia. Snahy o zlepšenie sú často izolované, bez širšieho kontextu a bez vzťahov k iným oblastiam či stupňom vzdelávania.

Navyše ak dohovor hovorí o integrovanom prístupe a koordinácii, tak smeruje k prepájaniu intervencií rôznych orgánov a nadrezortnej spolupráci. V tomto ohľade je však potrebný politický záväzok na úrovni vlády, pretože bez dohody ministrov o nadrezortnej spolupráci k nej môže dôjsť nanajvýš na neformálnej
úrovni, čo nie je udržateľné riešenie.

Opatrení, z ktorých by obyvateľstvo Slovenska malo benefit, má dohovor ešte oveľa viac. Zo dňa na deň by sa, samozrejme, nezmenili zákony ani prístup dotknutých profesií a verejnosti. Ratifikácia dohovoru, ako aj každej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, by však bola významným signálom, že politické elity uznali existenciu problému a považujú ho za dôležitý.

Podpis a ratifikácia každého dohovoru o ľudských právach je totiž v prvom rade záväzkom štátu. S ohľadom na obsah dohovoru by slovenská politická elita povedala, že chceme byť spoločnosťou, ktorá rozumie komplexnosti problémov, ktorým ženy a dievčatá so skúsenosťou násilia čelia, a všetci vrátane politikov a političiek sme zodpovední za ich ochranu a podporu. A to nie je triviálne, keďže aj najlepšia legislatíva je len taká dobrá, ako je uplatňovaná v praxi. Tú formujú ľudia vo výkone, ktorí sú v konečnom dôsledku riadení rozhodnutiami ministrov, teda politikov.

Debata sa skončila pri hoaxoch o zakazovaní tradícií

Diskusia o tom, že na Slovensku všetko máme, sa popri šírení dezinformácií obmedzovala len na trestnú zodpovednosť páchateľa. Len málo bolo povedané o ochrane a podpore žien a ich detí, takmer nikto nič nepovedal o ich potrebách alebo možnosti násiliu predchádzať výchovou a vzdelávaním, vôbec nikto nezmienil princíp nulovej tolerancie násilia voči ženám a v rodinách. Slovensko, navyše prostredníctvom členov a členiek zákonodarného zboru, namiesto toho ustrnulo v povrchnej debate o spochybniteľných tvrdeniach a hoaxoch.

Nie je pravdou, že dohovor chcel krajinám Rady Európy vnútiť predstavu, že neexistuje ženské a mužské pohlavie, že jedno pohlavie je lepšie ako druhé alebo že všetky tradície sú škodlivé, čo boli časté výhrady, ktoré zneli od odporcov dohovoru. Dohovor ani nebol vytváraný „v Bruseli“, ale bol vyrokovaný v Štrasburgu a prijatý po vzájomnom konsenze vyslancov členských krajín.

Jeho cieľom bolo najmä vysvetliť, že niektoré kultúrne a spoločenské normy vedú časť mužov a niektoré ženy k stretu s agresiou a obmedzujú ich možnosti vymaniť sa z cyklu násilia. Dohovor ich nazýva škodlivými rodovými stereotypmi, a keďže sú príčinou násilia, volá po ich odstraňovaní výchovou a vzdelávaním.

Dohovor z krajín Rady Európy nepodpísal len Azerbajdžan a Ruská federácia. 39 štátov dohovor ratifikovalo vrátane Chorvátska, Poľska, Slovinska, Srbska, Talianska či Grécka, ktoré sú Slovensku blízke úctou k tradíciám alebo mierou religiozity.

V súčasnosti má Slovensko povinnosť prevziať do slovenského právneho poriadku európsku Smernicu o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Do 14. júna 2027 musíme prijať legislatívne a systémové opatrenia, ktoré do veľkej miery požadujú to, čo by od Slovenska vyžadovalo plnenie záväzkov z dohovoru. Zatiaľ o tom neprebieha žiadna odborná diskusia. Stále však môžeme veriť, že sa posunieme od zjednodušeného vnímania, že ak už „sa niečo stane“, násilie bude nahlásené, polícia ho vyšetrí a súdy odsúdia páchateľa.

Azda existuje priestor, aby sme sa na základe existujúceho vedeckého poznania podrobnejšie pozreli na potreby preživších a zložitosť situácie, v ktorej sa nachádzajú. Pretože výskumy ukazujú, že len necelých 10 percent obetí rodovo podmieneného násilia si želá potrestanie páchateľa. Všetky ženy a dievčatá so skúsenosťou s násilím však chcú bezpečie a potrebujú podporu ich autonómie. To im však potrestanie páchateľa zvyčajne neposkytuje.

Veď napokon na Slovensku viac ako polovica páchateľov trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, ak je obeťou žena a páchateľom jej partner, končí s podmienečným odsúdením. Vysoká miera podmienečných trestov je aj v prípadoch znásilnenia, sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania, pričom najčastejšie ukladaným trestom je odsúdenie na tri roky odňatia slobody.

Takže na záver mám už len otázku: môžeme sa, prosím, konečne rozprávať
o násilí na základe faktov a nie dojmov, prosím?

Článok autorky Barbory Burajovej uverejnený v Denníku N vychádza z textu, ktorý vznikol na požiadavku Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave a je pôvodne publikovaný v bulletine
k divadelnej inscenácii Noc v Istanbule. DPOH ju v premiére uviedlo 23. mája 2025.