Informácie o sexuálnom násilí pre políciu

Kontakt s orgánmi činnými v trestnom konaní je pre osoby, ktoré zažili sexuálne násilie, často negatívnou a zraňujúcou skúsenosťou. Dochádza tak k sekundárnej viktimizácii. Pre poskytnutie účinnej podpory a pomoci obeti zo strany polície je nevyhnutná prevencia akejkoľvek sekundárnej viktimizácie. Jej súčasťou je kritická reflexia vlastných postojov zo strany policajtiek a policajtov. Premysleným a dobre pripraveným postupom pri výsluchu možno zároveň zvýšiť kvalitu informácií o trestnom čine.  

Ako minimalizovať sekundárnu viktimizáciu

Kontakt s orgánmi činnými v trestnom konaní je v niektorých prípadoch pre osoby, ktoré zažili sexuálne násilie, posilňujúci, zatiaľ čo v iných zraňujúci. V prípade takejto negatívnej skúsenosti dochádza k sekundárnej viktimizácii: Osoba, ktorá zažila násilie, sa stáva opakovane obeťou násilia v dôsledku necitlivého konania, neadekvátneho prístupu alebo nekonania každej osoby v rámci pomoci obetiam násilia. V záujme prevencie sekundárnej viktimizácie je v prvom rade dôležité uvedomiť si, že sme ľudia a ako takí máme svoje postoje a presvedčenia bez ohľadu na svoju odbornosť. Preto sú aj odborníčky a odborníci náchylní veriť mýtom o sexuálnom násilí. Početné výskumy preukázali, že mylné presvedčenia o sexuálnom násilí ovplyvňujú jeho vnímanie aj u orgánov činných v trestnom konaní. Je nevyhnutné, aby sa všetci, čo prichádzajú do styku s obeťami sexuálneho násilia, s týmito mýtmi kriticky konfrontovali pomocou faktov. Pre základné informácie si prečítajte časť Fakty verzus mýty o sexuálnom násilí na tejto webovej stránke.

Zahraničné výskumy odhalili, že polícia často pristupuje k obetiam s nedôverouobviňovaním. Takéto reakcie majú negatívne dôsledky nielen pre obete, ale aj pre systém trestnej justície. Obviňujúce poznámky a skeptické reakcie zo strany polície vyvolávajú v obetiach stres, utrpenie a zmätok a môžu tiež blokovať ich výpoveď. Skreslené predstavy o skutočnom zločine a dôveryhodnej obeti sa môžu premietať jednak do spôsobu vedenia výsluchu a jednak do ďalšieho procesu a záverov vyšetrovania. Ukazuje sa, že obete sexuálneho násilia sa s väčšou pravdepodobnosťou stretnú s neprimeraným spôsobom zaobchádzania na polícii, keď je páchateľom niekto, koho obeť pozná.

Je dôležité vyrovnávať sa s mýtmi a rozumieť reakciám obetí

Správanie obetí sexuálneho násilia – zvlášť pokiaľ je páchateľom niekto, koho obeť pozná – často kontrastuje s tým, čo sa od nej očakáva. Tento jav sa odborne označuje ako tzv. kontraintuitívne reakcie, t. j. reakcie,ktoré nezodpovedajú očakávaniam väčšiny ľudí ohľadne správania obete, jej „správnej“ alebo „logickej“ reakcie počas útoku a po jeho skončení. Reakcie osôb so skúsenosťou sexuálneho násilia sú vzhľadom na kontext situácie a mechanizmy traumy nanajvýš opodstatnené, no laickej aj odbornej verejnosti často chýbajú poznatky o špecifikách traumy, a preto majú sklon hodnotiť správanie obetí predpojato. Kontraintuitívne reakcie zahŕňajú napríklad pasivitu počas útoku, oneskorené oznámenie násilného činu či pokračujúci kontakt s páchateľom.

  • Za zdanlivú pasivitu obetí počas útoku zodpovedá jeden z typov inštinktívnej reakcie organizmu v situácii extrémneho ohrozenia. Organizmus reaguje na ohrozenie buď “bojom a útekom”, alebo “ochromením“ (disociáciou), pričom ani jeden typ reakcie nie je pod vôľovou kontrolu. Teda reakcia na ohrozenie v žiadnom prípade nevypovedá nič o charaktere napadnutej osoby.
  • Prípady sexuálneho násilia sú zriedka oznamované okamžite po útoku. Príčinou môže byť zmätok, pocity viny alebo šoku po útoku, strach a podobne. Niektoré osoby, si svoju skúsenosť nemusia hneď zadefinovať ako sexuálne násilie, pretože samy môžu podliehať mýtom o sexuálnom násilí. Ak boli obete pod vplyvom alkoholu, ak s nejakou časťou sexuálneho správania súhlasili alebo ak s páchateľom odišli na izolované miesto, často bojujú s vlastnými pocitmi viny. S oznámením prípadu môžu otáľať aj z obavy, že narazia na nedôveru, najmä ak je páchateľ v spoločnosti rešpektovaným človekom.
  • Pokračovanie v kontakte s páchateľom môže byť pre obete pokusom, ako zvládnuť situáciu alebo opätovne získať kontrolu nad svojím životom.

Vzorce kontraintuitívnych, zdanlivo nelogických reakcií môžu byť pri nesprávnom nazeraní zneužité ako dôkaz o nedôveryhodnosti obete. Sústredenie sa na vyšetrovanie vierohodnosti obetí bez náležitého zohľadnenia problematiky tzv. kontraintuitívnych reakcií je jedným z určujúcich činiteľov zlyhania v procese objasňovania, vyšetrovania a stíhania prípadov sexuálneho násilia. 

V záujme účinného predchádzania sekundárnej viktimizácii je nevyhnutné, aby ste poctivo skúmali, či sami nepodliehate mylným predstavám o sexuálnom násilí, a aby ste sa usilovali prehĺbiť svoje vedomosti o sexuálnom násilí prostredníctvom špecializovaného vzdelávania. Navyše, správanie sa policajta alebo policajtky môže významne ovplyvniť dôveru obete, a tým aj kvalitu informácií o trestnom čine, ktoré vám poskytne.

Citlivý prístup k osobe, ktorá zažila sexuálne násilie 

  • Prvou najdôležitejšou úlohou je obnoviť pocit bezpečia. Vyvarujte sa viet typu „Upokojte sa!“, „To bude dobré“, „Mohlo to byť horšie“! Naopak, snažte sa dať obeti aktívne najavo, že akceptujete, vážne beriete jej pocity, ktoré sa môžu pohybovať od zúfalstva, odporu a hanby až po zlosť a agresiu.
  • Využite každú príležitosť na ocenenie obete: „Je dobré, že o tom hovoríte“, „Chápem, že sa vám o týchto veciach nehovorí ľahko – ste veľmi statočná/statočný a je rozhodne dobre, že ste sa rozhodli vyhľadať pomoc“, „Nie každý by v takej situácii našiel toľko odvahy ako vy“.
  • Počítajte s tým, že osoba, ktorá zažila sexuálne násilie, môže prežívať akútny šok. Navonok sa šok môže prejavovať tým, že jej výpoveď bude zmätená, miestami si protirečiaca a premenlivá. Nikdy by vás tieto príznaky nemali viesť k spochybňovaniu jej utrpenia. Zmätenie, výpadky pamäti, skresľovanie udalostí a ďalšie kognitívne chyby sú úplne normálnou reakciou na nenormálnu situáciu sexuálneho násilia.
  • Aj v prípade, že budete mať vážne pochybnosti o výpovedi obete, nikdy ich v prvej fáze nedávajte najavo. Falošná výpoveď nie je zďaleka taká častá, ako sa zvykne široká aj odborná verejnosť domnievať. Odhaleniu prípadnej falošnej výpovede sa môžu neskôr venovať skúsení kriminalisti, vašou úlohou je podporiť obeť.
  • Nikdy ani náznakom nenaznačujte, že by obeť mala cítiť za sexuálne násilie spoluvinu, naopak sa snažte takéto pocity odvrátiť formuláciou, ako napríklad: „Dobre, išli ste cez park, ale nie preto, aby vás niekto znásilnil.“ Osoba, ktorá zažila sexuálne násilie, nenesie žiadnu spoluvinu! Mnoho ľudí v bežných životných situáciách chybne odhadne nejakú situáciu, lenže následky nesprávneho úsudku či „naivity“ nie sú také katastrofálne. Je úplne neprípustné osobe hovoriť v zmysle „Čo ste čakali“, „To vám mohlo napadnúť“ a pod.
  • V prípade znásilnenia na schôdzke (date rape) treba na vyššie uvedené zásady dbaťešte väčšmi. Opitosť, rozpustilá nálada, vyzývavé správanie, flirtovanie ani prijatie pozvania do páchateľovho bytu nikdy nemôžu slúžiť ako ospravedlnenie pre znásilnenie. Každý človek má právo odmietnuť sexuálny styk za akýchkoľvek okolností a v ktoromkoľvek momente. Je dôležité, aby ste osobu, ktorá zažila sexuálne násilie, práve v tomto zmysle podporili. Môže sa stať, že obeť bude pochybovať o tom, či svojím správaním znásilnenie neprivolala. Je dôležité, aby ste takéto jej sebaobviňovanie odmietli a uistili ju, že ju nikto nemal právo znásilniť, za žiadnych okolností.
  • Veľmi obozretne si strážte neverbálne prejavy. Aj zdanlivé maličkosti môžu byť pre osobu, ktorá zažila sexuálne násilie, veľmi nepríjemné. Keď s ňou napríklad komunikujete zhora – ona sedí a vy stojíte nad ňou –, môže byť pre ňu v tej chvíli traumatizujúce aj to, že má oči vo výške vášho rozkroku. Snažte sa s ňou preto vždy komunikovať v rovnakej úrovni, teda z oči do očí. Pozor na prejavy, ktoré by mohli vyvolať dojem, že sa obete štítite, ako odkláňanie sa či uhýbanie.
  • Nechajte vždy obeť, aby si sama určila, na akú vzdialenosť sa jej s vami dobre komunikuje. Nebojte si jej na to priamo spýtať.

Základným predpokladom pre profesionálne zvládnutý, adekvátny prístup k osobe, ktorá zažila sexuálne násilie, je uvedomiť, že už samotné vyšetrovanie znásilnenia alebo sexuálneho násilia je pre obeť traumatizujúce. Preto by ste mali zvážiť, aké vyšetrovacie postupy zvolíte. Minimalizujte počet výsluchov na nevyhnutnú mieru. Menej dôkladne pripravených výsluchov zvýši aj pravdepodobnosť, že o trestnom čine získate dostatočné, kvalitné informácie. Môžete vo výsluchu urobiť pauzu, ktorá obeti pomôže emocionálne zvládnuť situáciu a vám poskytne čas zrekapitulovať si, čo ešte o prípade potrebujete vedieť. Osobu, ktorá zažila násilie, vždy explicitne upozornite, že budete klásť aj veľmi nepríjemné a ťažké otázky. Vysvetlite jej, prečo potrebujete na ne odpoveď. Vyšetrovacie postupy ako pokus alebo konfrontácia sú v prípadoch sexuálnych trestných činov nevhodné.

Zdroje
GREESON, M. R. et al. (2016). “Nobody deserves this”: adolescent sexual assault victims’ perceptions of disbelief and victim blame from police. Journal of Community Psychology 44(1), 90–110.
LONG, J.G. (2007). Introducing Expert Testimony to Explain Victim Behavior in Sexual and Domestic Violence Prosecutions. Alexandria, VA : American Prosecutors Research Institute, the research and development division of the National District Attorneys Association, 2007.
SHAW, J., CAMPBELL, R., CAIN, D. a FEENEY, H. (2016). Beyond Surveys and Scales: How Rape Myths Manifest in Sexual Assault Police Records. Psychology of Violence 18, [online]. DOI:10.1037/vio0000072 
VENEMA, R. M. (2014). Police Officer Schema of Sexual Assault Reports: Real Rape, Ambiguous Cases, and False Reports. Journal of Interpersonal Violence 1–28. DOI: 10.1177/0886260514556765.    
http://stopznasilneni.ecn.cz/cz/prakticke-rady/pro-policii

Ďakujeme našim partnerom za podporu